Maľba na sklo
Technika maľby na sklo je veľmi stará, pochádza už z Byzancie. Uživila sa najmä tam, kde bola situovaná výroba skla. Na Slovensku sa rozšírila najmä v 18. a 19. storočí. Z bohatších kruhov časom prešla aj medzi ľud. Šikovní, umelecky nadaní jedinci maľovali najmä v zime, keď nebolo inej práce, na sklené tabule, ale aj na sklené nádoby. Ich dielka zobrazovali najčastejšie rôzne náboženské motívy. Aj preto maľované sklené tabule zdobili najmä miesta domov určené na modlitbu. Maliari však nezabudli ani na Jánošíka, ktorého aj s jeho družinou často na skle maľovali. Maľby na sklo staré niekoľko desiatok rokov sa však už vyznačujú svetskými motívmi, napr. aj rôznymi postavami v ľudovom odeve, v prírode, pri práci. Na nádobách sa zasa vyskytovali najmä rôzne cechové znaky.
Maľovanie na sklo (sklenú tabuľku) znamená maľovanie “opačne”, teda zrkadlovo. Maliar nanáša farby na jednu stranu skla a divák na ňu pozerá z opačnej strany. Aj samotné nanesenie farieb nie je jednoduché – sklo môže byť mastné, je hladké ... Technika si teda vyžaduje nielen maliarsku zručnosť. V minulosti, ale aj dnes vznikajú mnohé obrázky maľované na skle tak, že maliar najprv z predlohy, ktorú si položí na alebo pod sklo, obkreslí kontúry svojho budúceho diela, tie nechá zaschnúť a zvyšok postupne domaľuje. Aj postup maľby je opačný – čo má byť pre diváka “navrchu” obrázku, musí maliar namaľovať ako prvé – určite to nie je jednoduché, veď práve dokončenie obrazu ako takého sa robí práve dopracovaním vrchných farieb, ktoré pri maľbe na sklo musia byť nanesené presne a ako prvé.
Maľba na sklo mala podľa literárnych prameňov neprerušenú kontinuitu, predsa len však dnešní tvorcovia sú už iní a z iného prostredia, ako neprofesionáli z ľudu v minulosti. Na mnohých jarmokoch a iných akciách s remeselníkmi ste už určite pokračovateľov v tejto tradícii videli – témy malieb sú rôzne, aj moderné, ale sú tvorcovia, ktorí sa snažia zachovať aj pôvodné motívy (kostoly, Jánošíka a jeho družinu, pracujúci ľud).
V minulosti maliari sklených tabuliek používali práškové farby riedené vo vode a spevnené vaječným žĺtkom (aby sa farba udržala na skle). Dnes sa využívajú rôzne značky temperových farieb, spevňované napr. disperzným lepidlom. Maliar musí použiť aj brúsny kameň – aby obrúsil hrany ostrej zo skla vyrezanej tabuľky a zabránil tak poraneniu. Samozrejme, že má k dispozícii aj rôzne druhy štetcov, čo je však pre tieto maľby typické, pre zamedzenie ich poškodenia ich na záver môže natrieť včelým voskom s terpentínovým maliarskym olejom.
Pri vytváraní tohto článku sme vychádzali najmä z nasledovnej literatúry:
Majling, Vojtech: Ľudové remeslá na Slovensku, Trian Banská Bystrica 2003
Škrovina, Michal: Maľba na sklo, ÚĽUV, 2002
Ďalšia užitočná literatúra k maľbe na skle:
Pišútová, Irena: Ľudová maľba na skle I, II, Martin, SNM 1969 a 1979
Pišútová, Irena: Maľovaný sen. Slovenská ľudová maľba na skle v 20. storočí, Tatran Bratislava 1983
Vydra, Jozef: Slovenské maľované obrázky na skle, B ratislava 1921
Hlbšie výskumy hľadajte v archívoch ÚĽUVu alebo v jednotlivých múzeách